V tomto školskom roku sme sa rozhodli predstaviť vám zaujímavé literárne talenty roka. V poézii zaujala tvorba študenta prvého ročníka Samuela Kňazovčíka (odbor reklamná tvorba), ktorého prvotiny naznačujú, že ide o veľmi nádejného mladého autora. V našom literárnom okienku vám ponúkame jeho tri básne – Sonet, Pekné leto a Vráť sa.
V próze dosiahla významný úspech Marcela Muránska, študentka tretieho ročníka (odbor dizajn exteriéru), ktorá so svojou sci-fi poviedkou Sektor C, získala III. miesto na celoslovenskej literárnej súťaži vyhlásenej Trenčianskou univerzitou.
Milí študenti, prajem vám pekný čitateľský zážitok. Nech vás diela spolužiakov inšpirujú k uverejneniu svojej tvorby v našom literárnom okienku.
PhDr. Eva Rejdovjanová, vyučujúca SJL
Samuel Kňazovčík
Sonet
Prečo násilne ?!
Prečo nie s citom ?!
Stojím pred tvojím bytom
Skryto. Inkognito.
Odídem…
Odídem do seba…
Odídem s chybou…
S chybou, že bez teba.
Chcem povedať to stromu.
Chcem zomrieť…
Chýbať nemám komu…
Bez lásky sa život neráta
Keď ani s ňou nie
(Ne)mám ťa…
Pekné leto
Pekné leto
Prežité v pohode
Bolo to naozaj ?
Neverím náhode
Či áno,
Či nie.
To naše masky,
Vytvorili ilúziu lásky.
Prechádzka v daždi…
Pršíme na seba,
Zrazu ma vraždí…
Spomienka na teba.
Vráť sa!
Chcem ťa mať pri sebe
Cítiť tvoj dotyk na tele
Čo myslíš? Nehu neberiem?
To zviera v sebe zaženiem.
Potrebujem ťa mať pri sebe.
Načo sme sem prišli?
Cítiť tvoj dotyk na tele
A na zlo už nepomyslím.
Prečo sme sem prišli…?
Z akého dôvodu…?
Aby si uverila podvodu…
Vnímanie strát a času málo.
Vráť sa mi!
Láska, čo sa stalo?
Marcela Muránska
Sektor C
„Príďte zajtra. O deviatej. Náš pokus bude mať pekný dátum – 3. 3. 3030. Ale opakujem. Podstupujete veľké riziko.“ Doktor Yon pozrel na mňa s úsmevom a podal môj zdravotný čip robotovi FD. Tak teraz sa mi život zmení. Mama mi hovorievala, že mám myslieť pozitívne a dávať ľuďom i veciam šancu. Ak si ju, samozrejme, zaslúžia. Toto je šanca. A ja ju využijem.
Z emocnice som šla do inštitútu. Bolo len niečo po deviatej ráno. Vymeškávať sa mi neoplatí. A doma by som aj tak nemala čo robiť. Chcela som vidieť kolegov naživo, nielen na monitoroch. Prešla som všetkými kontrolami, pozdravila sa s Danom a Markom a konečne si sadla na svoju historickú koženú stoličku. Postláčala som pár tlačidiel. Na obrazovke pred sebou som uvidela celú zónu. Nič zvláštneho sa nedialo. Stádo muflónov sa pokojne páslo, na oblohe ani mráčik. Nad jazerom bzučal malý GB-stroj. Aneta letela tesne nad hladinou a kontrolovala stav vodného vtáctva. Vypla som zvuk. Malá miestnosť sa naplnila ohlušujúcim tichom a ja som sa ponorila do svojich myšlienok. „Bude to prínos pre celé ľudstvo,“ počula som v duchu hlas doktora Yona, „moja látka transformuje váš mozog tak, že bude schopný komunikovať s vedomím sektora C!
Vedomie sektora C! Kedysi mu ľudia hovorili DUŠA. Budem komunikovať s tými, čo už odišli do sektora C. Zaplavili ma spomienky…
„Nie! To tam dať nemôžeš!“ so smiechom ma okríkla mama. „Prečo nie? Mne to tak chutí!“ oponovala som jej. Zasmiala sa, zobrala mi z ruky nenávidenú škoricu a odložila ju vysoko, kam som nedočiahla. Bola skoro o hlavu a pol vyššia, tak jej to problém nerobilo. „To je satanova ingrediencia,“ prižmúrila oči. Doteraz neviem, prečo neznášala škoricu. Ale jej vôňa mi ju dodnes pripomína. Na slnkom zaliaty dom padol tieň. Mama mi prikázala ísť do izby. Nechcela, aby som videla a aby som vedela, čo som vedela už dávno.
Odtrhla som pohľad od monitora a pootočila sa so stoličkou k oknu. Prekrásne sfarbené listy stromov nad jazierkom vytvárali farebnú mozaiku.
Potom sa to stalo. Nechcel to priznať. Nechcel, aby som o tom niekomu povedala. Kamarátky som odháňala ešte skôr, ako ku mne stihli prísť. Nie preto, žeby som sa bála, že skončím ako mama. Nechcela som do toho nikoho zaťahovať. Bála som sa o ne. A bála som sa aj sama seba. „Nie nerob to!“ počula som kričať mamu z chodby. Vykukla som z izby a videla, ako sa otec otočil pred mojimi dverami. Prešiel celou chodbou a uderil. Mama sa skotúľala zo schodov a ja som sa rozbehla do záhrady…„Bola to nehoda! Spadla sama!“ zavrčal. Naprázdno som prehltla a kývla na súhlas. To, čo som videla v jeho očiach, bola nepríčetnosť.
Skoro tri hodiny som strávila vo svojej temnej minulosti. Potrebujem vzduch. Sadla som do svojho gébečka a vyletela nad jazierko. Chladný vzduch mi hladil celú hlavu. Vraj kedysi ľudia mali hlavy zarastené. Predstavila som si, že mám vlasy a že mi vejú vo vetre. Čierny oblek vystihoval stav mojej duše. Keby som sa z tej záhrady vrátila skôr, možno by žila.
Letela som domov ponad mrakodrapy, na ktoré padal súmrak.